Okamihy pravdy s Albertom Marenčinom.

Začiatkom 90tych rokov sa mi začali otvárať nové obzory. Po návrate z vojenčiny do civilu som sa opäť rozkreslil. Vždy ma fascinoval snový svet surrealizmu a stretával som sa s ním nielen v obrazoch. Nachádzal som ho v literatúre, divadle, hudbe. Dýchal na mňa a prenásledoval ma na každom kroku. Hlava zaprataná bizardnými víziami mala potrebu tieto predstavy zobraziť. Začal som maľovať a prirodzene vo mne dozrela potreba preniknúť

do tajov technológie maľby.

Na mojej ceste za poznaním, neraz plnej dobrodružstva, zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní mojej osobnosti a mojej tvorby rôzni ľudia. Som im vďačný za ich životy, názory a nezištnú pomoc, ktorú mi poskytli. Skláňam svoj obdiv pred silnými, ktorí pomáhajú slabším.

Jedným z nich bol pán Albert Marenčin (1922-2019), slovenský prozaik, básnik, kolážista, scénarista, dramaturg, výtvarník, esejista, prekladateľ, kritik a surrealista. K tomuto multižánrovému človeku s veľkým nadaním a srdcom som sa jedného dňa začiatkom roku 1994 doslova drzo votrel domov. V telefónnom zozname som si našiel jeho adresu, pod pazuchu som si zobral dosky so svojimi kresbami a vydal sa za ním. Prvý raz to nevyšlo, nikto nebol doma. Druhý raz tiež - manželka pána Marenčina ma slušne, s nóblesou dámy, otočila vo dverách :) Lenže ja som to nevzdal a po krátkom čase som sa vrátil. Otvorili sa dvere a predo mnou stála živá legenda československého surrealizmu. Pán Marenčin nechápavo pozeral. Vysvetli som mu, že by som ho rád spoznal, že mám so sebou nejaké svoje práce, ktoré by som mu rád ukázal a že ma zaujíma čo si o mojej tvorbe myslí. Oddeľoval nás prah dverí a jeho nekončiaci údiv. Dobre, nechajte to tu, ja vám potom poviem svoj názor. Lenže ja som sa nenechal odbiť. Ľady sa napokon pohli a už som sedel u neho v obývačke. Všade kopa kníh, po stenách rozvešané jeho koláže. Do rúk mi dal jednu svoju malú olejomaľbu so slovami, že veľa nemaľoval, cíti sa byť skôr kolážista než maliar. Tých návštev napokon bolo niekoľko. Starému pánovi som vždy doniesol niečo na zahriatie, čomu sa opakovane so skromnosťou veľmi potešil. Na tej poslednej, 19.apríla 1995, mi podaroval knihu “Okamih pravdy” aj s krásnym venovaním - Váženému priateľovi Milanovi Bartoňovi, Srdečne Albert Marenčin.

Žiaľ, naše naozaj posledné spoločné stretnutie bolo v roku 2016 v bratislavskej galérii Nedbalka na vernisáži obrazov ďalšieho velikána československého surrealizmu, maliara majstra Ladislava Gudernu (1921-1999). O tri roky na to pán Marenčin ukončil svoju životnú púť. Isto vo večnosti, smejúc sa nášmu strachu z pominuteľnosti, popíja svoj sekt

s priateľom Gudernom.

Pán Marenčin sa dožil úctyhodného veku 97 rokov. Zostalo po ňom veľké celoživotné dielo. Tak ako on pred mnohými rokmi podržal mňa, bolo mi

potešením, čo by na oplátku, podržať mu aspoň jeho ruku.

Momentka z vernisáže s Petrom Nižňanským, mojim dlhoročným priateľom žijúcim v Kanade, úžasným fotografom a synovcom práve majstra Gudernu.

Ale prečo toto všetko vlastne píšem? Tie stretnutia boli plné zaujímavých, neraz až filozofických rozpráv, okorenených množstvom pozoruhodných príbehov a myšlienok. Niektoré sa stratili v čase ako lístie vo vetre. No niektoré boli vtedy pre mňa natoľko silné,

že som si ich vždy po našej rozlúčke prezieravo ihneď zapisoval. O tento poklad, ktorý som si uchovával ako kráľovské klenoty takmer celé tri desaťročia, by som sa teraz rád podelil. Som presvedčený, že slová pána Marenčina sú aktuálne a poučné aj dnes:

Umelec by sa mal snažiť o získavanie určitej remeselnej zručnosti, ktorá mu odbúra obavy, alebo strach pred zobrazením veľkých myšlienok, ktoré v sebe uchováva. Pre nikoho nie je na škodu maľovať niečo, čo už iný namaľoval. Každý pokus o vytvorenie kópie, alebo reprodukovanie istého prvku napomáha k osvojeniu si lepšej techniky. Sú maliari veľkého ducha, s veľkou obrazotvornosťou, ale na ich škodu s malou remeselnou zručnosťou. Nie sú schopní podať svoje vízie v dokonalejšej forme, čím je ich tvorba podstatne ochudobnená. Na druhej strane sú zase tí, ktorí sa v technike dostali do určitého bodu, kedy im ich zručnosť zabezpečí úspech a obdiv a len máloktorí sú schopní ďalšieho rozvoja. Nejeden výtvarník zaspí na vavrínoch a celá jeho ďalšia tvorba je len neustále kopírovanie samého seba. Chybou je aj to, že sa neraz uzatvárajú do svojho vnútra, sú neochotní komunikovať s okolím, odmietajú konfrontáciu s inými výtvarníkmi, nevymieňajú si skúsenosti a názory. To všetko ubíja ich rozhľad a inšpiráciu. V časoch surrealizmu to bolo inakšie. Maliari mali svoj smer, svoju filozofiu, diskutovali napríklad v kruhoch, kde nič nebolo tajomstvom. Každý nový prínos poznania bol ocenený a rozvinutý. Dalimu išlo o deformáciu. Vo svojej tvorbe bol Dali od začiatku až do konca. Základom pre väčšinu jeho diel bola erotika, snové vízie a deformácia. Deformoval všetko čo sa len dalo. Na druhej strane Magritte bol viacej poetický a snáď aj realistickejší než Dali. Za surrealistu sa považoval aj Weimer Kráľ.

Pre mňa maľba bola skôr doplnkom. Ja som sa venoval hlavne koláži. Kedysi pre svoje práce som kupoval grafiky z antikvariátu a doma som to rozstrihal (tu sa pán Marenčin od srdca rozosmial, dodnes počujem ten potmehúdsky smiech), ale dnes je to po finančnej stránke horšie. Dá sa použiť ešte napríklad Playboy. Erotika v umení je aktuálna téma pre všetky časy. Viete, ale fotografie zavádzajú. Sú krajšie, presnejšie, nie je na nich vidieť roztečený olej, fľaky a špinu…

Neraz som bol v ateliéri Laluhu. Je to dobrý maliar, avšak zostal stáť na jednom bode. Videl som u neho rozpracovaných 20 kusov jedného motívu. To už je len remeslo. Niektorí maliari boli zase úspešní a svoju tvorbu v snahe hľadania nových foriem zmenili zo dňa na deň. Nie je to na škodu, aj keby na čas stratili isté výdobytky. Jednoducho cítili tú nutnosť a mali z toho duševné povznesenie.

Pre surrealistu vôbec nie je dôležité, či vystavuje originál, alebo kópiu. Dôležitou je snaha podať určitú myšlienku. Ak mám malú koláž a urobím z toho väčšiu reprodukciu, napokon aj pre toho diváka je to z optického hľadiska lepšie.

V živote umelca sú zahrnuté raz svetlé, inokedy tmavšie stránky. Niekedy sa darí, je hojnosť všetkého, inokedy je chudoba. U mňa to je tak isto. Teraz sa venujem hlavne prekladom, ale niekdy cítim nutnosť sadnúť si, niečo vystrihnúť, nalepiť. Pre prácu potrebujem kľud, odpútať sa od všetkých problémov a ťažôb. Až potom sa otvoríte a uskutočníte svoje predstavy. Do maľby preniknete, keď nezostanete strnulý. Aj pri kópii je vložené niečo zo seba. Nie je to nič ponižujúce.

Kritika patrí kritikom, filozofia filozofom, stop NA-r-CISMU. Osobne nerád kritizujem dnešné moderné umenie, je to vec vkusu, vec vlastného názoru. Ja ho ale jednoducho nemám rád. A ak uvidíte na nejakej dražbe obraz za milión a budete mať pocit, že také isté urobíte aj vy, alebo ešte lepšie, potom si poviete – prečo by som ja nemohol predávať napríklad za 45.000 korún? Mne sa to zdá byť veľa a niečo také si kúpia len snoby, ale vravím, je to vec osobného pohľadu a vkusu. Kľúčikove grafiky sú drahé, no tie sa mi páčia. Umenie však stráca na hodnote a dôstojnosti, keď sa s umením obchoduje! Je to úpadok, keď hodnotu má iba meno, za ktorým je často skrytý nevkus a neschopnosť. Je to autogram v rozklade. Umenie ma slúžiť predovšetkým k povzneseniu ľudského ducha.

Prestíž je živočíšny pud, boj o prežitie. Nie je až tak dôležité mať živého učiteľa. Zaujímavá je schopnosť odpozorovať techniku starých majstrov z diel v galériach, alebo z reprodukcií, môže to byť aj z kníh. V športe sa talenty hľadajú, v umení zatracujú. Chcem vyjadriť protest voči diskriminácii amatérov! Vidím, že ste sa zdokonalili. Anatómia je lepšia, aj technika maľby je vypracovanejšia.

Toto bol taký môj monogram (pán Marenčin zobral ceruzku a napísal značku, škoda, že som si ju vtedy nezobral):

Nuž, viacej sa z našich spoločných stretnutí nezachovalo, spomienka našťastie zostane večná. Patrí Vám pán Marenčin moja veľká VĎAKA za Vašu láskavosť a ústretovosť. Stali ste sa mojou neoddeliteľnou súčasťou na ceste za hľadaním pravdy a krásy.

Pozdravujte prosím Salvadora Dalího…